Summer of '17

Aj vám sa občas stáva, že určitú povinnosť odkladáte toľko, až na ňu zabudnete? Netvárte sa, že nie. Mne sa to stalo v prípade dnešného článku, takže ak ho čítate, som šťastná, že konečne uzrel svetlo sveta. Na prelome augusta a septembra minulého roka som bola na celkom spontánnej dovolenke v Chorvátsku. Na leto som mala naplánovanej dosť práce a môj otec zrazu prišiel s nápadom, či nepôjdeme na dovolenku. Tak sa zariadilo všetko potrebné a 24. augusta sme už sedeli v aute smerom Chorvátsko. V Chorvátsku som ako dieťa bola viackrát, naposledy štyri roky dozadu, ak ma pamäť neklame. Jedna lokalita nás však celkom zaujala a tak sme sa v prípade minuloročnej dovolenky rozhodli ísť na rovnaké miesto, dokonca do rovnakého ubytovania (rovnakú vec sme urobili aj v prípade gréckeho Zakynthosu, keď je jedna lokalita úžasná, prečo ju nenavštíviť znovu?). Majiteľa sme už poznali, apartmán bol ešte v lepšom stave, mali sme aj bazén. Lokalita, o ktorej hovorím je dedinka s názvom Privlaka  v okolí Zadaru. Išli sme na 12 dní, čo sa zdalo celkom veľa. Posledné tri dni sa počasie celkom pokazilo, takže sa už nedalo kúpať, či ani prechádzať vonku. Každopádne, čas sme vybrali skvelo, pretože keby sme šli o týždeň neskôr, neviem či by sa dalo hovoriť o letnej dovolenke. Lokalita Privlaky nás už pred niekoľkými rokmi zaujali práve svojou jednoduchosťou a zároveň rozmanitosťou. Ponúka množstvo pláží, dlhé promenády, nádherné západy slnka, bahennú pláž, skvelé možnosti pre aktívnych dovolenkárov (cyklistov), výborné jedlo a v neposlednom rade, pokoj. V dovolenkových destináciách sa môže často stávať, že sa človek cíti stiesnený a bez súkromia, v prípade Privlaky tomu bolo presne naopak. Teraz vás už nechám nahliadnuť aspoň trochu do nášho zakončenia leta pomocou fotiek, snáď vám pri tomto studenom počasí prinesú aspoň kúsok leta :) Lucy xx

Do you ever find yourself postponing duties until they're forgotten? Stop pretending you don't. That's totally the case of today's post, but as you're reading it right now, I'm happy that it's finally found it's way to the blog. Last summer I went on q uite a spontaneous family holiday to Croatia. I had planned quite a lot of work for that summer and my father suddenly came popping the 'why don't we just go for a holiday' type of question. So we arranged everything that needed to be arranged and on the 24th of August, we were heading towards Croatia. As a kid I visited Croatia various times, exactly 4, if I'm not mistaken. One particular spot caught our attention so we decided to go back once again (which we also did in case of Greek Zakynthos), to the exact same village and accommodation, too. We'd already known the owner of the apartment, it was in an even better condition and it also had a pool now. The place I'm talking about is a small village of Privlaka situated a few kilometres from Zadar. We stayed for about 12 days, which seemed quite a lot, but we totally nailed it with the timing, because just as we were about to leave, the weather drastically changed and it would be unbearable to stay any longer. I guess Privlaka's simplicity is what mostly caught our attention. Beautiful beaches and sunsets, long promenades, great options for active people (cycling, volleyball), delicious food and last but not least, the privacy. Huge hotel resorts can get pretty overwhelming, loud and not private at all. That's why we love Privlaka. Now I'll let you enjoy the warm atmosphere of summer by checking out all these pictures. Lucy xx





  


  





  










   



  


RUTINA

Dnes mám jeden z tých dní, kedy sa mi máločo chce. Možno to bude témou, ktorú sme dnes rozoberali na hodine španielskej konverzácie- rutina, ale nemám chuť si sadnúť za knihy, učiť sa, najesť sa, dať si sprchu a ísť spať. Dnes nie. V poslednom čase často premýšľam nad tým, ako svoj čas využívať efektívnejšie, zároveň sa snažím sústrediť svoju energiu na veci, ktoré ma určitým spôsobom rozvíjajú a posúvajú vpred. Zvykne sa mi stávať, že popri každodennom zhone a kolobehu povinností strácam zmysel pre osobný rozvoj a len tak prežívam. No čím ďalej, tým viac si uvedomujem, že to nie je spôsob, ktorým by som chcela tráviť svoje dni. Rutina je fajn, ale časom, keď zo seba strasie čaro novoty, prichádza tá stará známa nuda, ktorá človeku, ako som ja, absolútne nevyhovuje. Potrebujem vstávať s pocitom, že dnes bude deň, kedy zažijem niečo zaujímavé. Nebaví ma otvárať ráno oči s myšlienkou, že ma čakajú len povinnosti a veci, ktoré urobiť musím, hoci nechcem. Pod slovom 'zaujímavé' si nepredstavujte žiadne výnimočné veci, práve naopak.

Hovorím o aktivitách, ktoré k bežnému životu patria, no častokrát im nie je venovaná dostatočná pozornosť, či naopak, niet času. Obed s kamarátkami, čítanie novej knihy, beh, skúšanie nového receptu na ten zdravý pekárenský skvost, ktorý som našla na internete, či sledovanie piatich epizód obľúbeného seriálu po sebe. Drobnosti, ktoré pri správnom pohľade na vec dokážu vyskladať skvelý deň. Tak "nepodstatné" a zároveň tak potrebné. Práve počas vykonávania týchto 'bežných', no pre mňa naozaj podstatných aktivít si totiž uvedomujem, že žijem. Hoci každodenne robím množstvo vecí, mám pocit, že v dnešnom svete je až príliš jednoduché nechať sa uniesť povinnosťami a zabudnúť na seba, na svoj život, na okolie. A vždy, keď mi znovu cinkne, že presne toto sa mi deje, snažím sa to zmeniť. Veď predsa, každá zmena začína rozhodnutím, no nie? Pridávam zopár fotiek z dní, kedy som nezabudla, že existuje aj niečo iné, ako škola, či nadchádzajúca maturita. Niektoré fotky sú staré zopár mesiacov, niektoré sú fotené nedávno. Keďže mám pocit, že som vás už naozaj dlho nejak neoboznámila s tým, čo práve žijem, nech sa páči! :)

Fotka z dňa, kedy som spontánne zavolala Onriett, že nech rýchlo vybehneme von a cvakne mi fotku, lebo 'zajtra už nebudem blondína'.



 Biela Noc v Budmericiach!

  
   Halloween a môj (ne)presvedčivý kostým čertice.


Nekonečné hľadanie šiat na kamarátkinu stužkovú. Napokon zvíťazili telové.



Pečenie bolo vždy jedným z mojich koníčkov, no odkedy som lactofree, hľadám čo najviac zdravých alternatív. Častokrát však pečiem len pre dobrý pocit a svoje koláče ani nejem :D. Naposledy včera.
  
  
Po naozaj veľmi dlhej dobe som líčila. Po takom čase ma to fakt chytilo a hoci si už nepripadám tak zručná ako kedysi, moja Onriett bola v svoj deň nádherná!



Aké ste mali Vianoce? Tie naše boli skvelé. Jedným slovom skvelé!




Tento rok pripadol mikulášsky program našej triede a hovorí sa síce, že samochvála smrdí, ale IV.bil robí jednoznačne najoriginálnejšie veci v hre!



Táto fotka bola odfotená asi dva-tri dni po tom, ako som sa dala ostrihať a stala sa zo mňa brunetka. Hoci som chcela, aby mi vlasy do stužkovej dorástli, už znovu mám nutkanie ísť presne na túto dĺžku.

   
Svoje meniny a dva týždne pred Vianocami som strávila v spoločnosti angíny, takže moje dni vyzerali presne takto. Seriály, spotify, spánok, posteľ a tie zošity len pre prípad, že by som bola premotivovaná a začala sa učiť.


Pošťastilo sa! Budúci pondelok ma čaká krajské kolo španielskej olympiády a ja si už naozaj dlho hovorím, že by som si mala zopakovať gramatiku. Už by bolo aj načase.

  

Milujem prechádzky! Ak je tu niekto, kto nemá s kým chodiť na turistiku, alebo na bezcieľnu prechádzku, hlásim sa ako spoločnosť.
   
  
Hovorí sa, že všetko je skvelé, ak je to so správnymi ľuďmi. Presne takto by som opísala svojho Silvestra.

  
  

25th

Neviem ako vy, ale ja milujem turistiky. Dlhé prechádzky, ubolené nohy, nekonečné cesty pri ktorých sa tešíte na ten moment, kedy budete konečne späť a váhate nad tým, prečo ste sa zase raz rozhodli niekam ísť. Jednu z takýchto vychádzok som absolvovala predvčerom. Pár dní dozadu som sa len medzi rečou spýtala maminy, či niekam nevybehneme. No a to krásne počasie 25. decembra, (ktoré síce vôbec nebolo vianočné) nás prinútilo vybrať sa von a vytriasť trochu z tých sviatočných pochutín. Po zavelení, že sa ide na turistiku som sa automaticky prihlásila na báze dobrovoľnej, ďalšie dva kusy nešli s takým nadšením. Každopádne, rozhodli sme sa prejsť na Veľkú Homolu, ktorá je tu od nás kúsok a už sa stáva našou klasikou. 

I don't know about you, but I love hiking. Long walks, sore legs and neverending trips full of the 'I can't wait to be back home' thoughts. I attended one of these hike trips the day before yesterday. A few days ago I randomly asked my mum if she fancied going out in the fields. And the not so Christmassy, yet so beautiful weather of the 25th of December made us lift up our asses and go out. So after my mum had announced this trip, I was the only one to volunteerly agree to go. My other two siblings decided to come, but I'd say they weren't very pleased to be joining us. We decided to go and see Veľká Homola, which is like a small hill with beautiful views, just a few minutes  away from our house.












  

 Klamlivá vidina teplého počasia nás prefackala hneď, ako sme vyšli z auta. Ja som automaticky nahodila aj šál a rukavice a vybrali sme sa na cestu. Po pár metroch do kopca však už toľko zateplovacích vrstiev nebolo potrebných, o čom svedčili naše červené líčka. Hneď pri prvej príležitosti sme sa zastavili fotiť, čo celkom znervózňovalo zvyšok našej štvorčlennej zostavy. Pokračujeme ďalej, už len s občasnými zastávkami, príležitostnými sťažnosťami na blato, obchádzame hvezdáreň, kde terén začína stúpať a my, ako praví lenivci domáci, už nevládzeme. Sestra sa otáča, vzdáva to. My stále ideme, blížiac sa k cieľu. Sem tam nejaký ten kúsok snehu a ľad hlavne na strmých častiach cesty. Napokon sa dostávame až na vrchol kopca, kde už síce rozhľadňa nestojí, no na spokojnosti z práve dosiahnutého výkonu to neuberá. Čas na milión fotiek výhľadu, nie? Brat nezabudol spomenúť, že o pár metrov ďalej je ešte ďalšia prírodná pastva pre oči- Traja Jazdci. Najprv si v duchu hovorím, že notááák, prečo. Veď už sme aj dosť pochodili, nie? Svoje skromné sťažnosti som si nechala pre seba a neskôr bola rada. Ďalší skvelý výhľad a chutné posilnenie na cestu späť. Tá nebola taká náročná, ak by šlo len o chôdzu. Slnko však pomaly zachádzalo a tak sa začalo ochladzovať, čo značne pociťovali moje ruky. Ako snehuliaci sme sa však úspešne vrátili k autu a domov sme prišli s pocitom dobre vytrasených nôh, vyvetraní a spokojní. Aký bol váš 25.december? 

We were totally mistaken thinking the weather would be as warm as it first seemed to. Right after we had got out of the car, we felt the immediate temperature change. However, after having completed the first metres of our hike, everything was just fine. Me and my mum are total photo addicts so the rest of our squad started getting quite annoyed having to cope with our neverending photoshoots at each five metres of the journey. Anyways, we're moving on with a few stops and a little complaint every now and then, about how the ground being very muddy and our thighs being sore. After a few minutes, my sister decided to give up and made her way back to our car. The rest of us are still going, getting closer and closer to our final destination. There's some snow every now and then and the ground is getting quite icy, especially on the steep parts of the hills. And then finally, we're on  top of the hill feeling pretty proud of ourselves. Time for a ton of view pictures, right? Of course, my little brother doesn't forget to mention that there's another beautiful landscape just a few minutes away from our current GPS position. And even though I start moaning silently because of my tiredness, the view number two totally shuts my mouth! Eventually, we managed to make our way back to our car. The weather had got a lot cooler, but we got home feeling super good, content and full of fresh air. How was your 25th?